Loki

Nebudem písať z kade mám svojho psa, nepoviem žiadne mená. Poviem Vám len celý príbeh. Príbeh, ktorý bude stále rásť. 

Loki sa narodila 07.03.2014. Do môjho života vstúpila až 21.09.2014. Neviem Vám povedať presne čím ma očarila, ale vedela som, že patríme k sebe.

Čo bolo predtým, ako sme sa našli, si len ťažko domýšľam. Loki bola majiteľmi jej matky predaná ako osem týždňové šteniatko. Vzala si ju nejaká rodina, ktorú som nikdy nevidela. V septembri ju vrátili späť (dcérka mala vraj hroznú alergiu). Približne týždeň na to som sa na ňu išla pozrieť ja. Stále bola šteniatko, len nie taká tá milá gulička, čo si ľudia s obľubou berú domov. Srsť sa jej neleskla, rebrá by som jej vedela zrátať a pás dobre, že nie jednou rukou obopnúť. 

Všade len nasledovala svoju matku. Nebola také typické hravé šteniatko.

Tu začala naša cesta.

Do auta nám vraketila bez akéhokoľvek presviedčania. Prvé dni sme na seba len pozerali. Nechcela sa mojkať, nechcela sa hrať. Hnevala sa, pretože som ju musela odblšiť a povyberať jej nehorázne veľké množstvo kliešťov. Okúpala som ju a poriadne vyčesala. Všetko znášala celkom obstojne, len chvostu sa jej nedalo dotknúť. Uši stále nalepené o hlavu a chvost stiahnutý tak silne, že by ste ani neverili, že ho má. Skoro stále prikrčená.

Dnes sa ma všetci pýtajú čo používam na srsť a čím ju kŕmim pretože jej srsť je hebká a nádherne sa leskne. Jednoducho špičková a zdravá srsť. A konečne nosí chvost tak ako má a aj uši hrdo dvíha.

Ďalším našim problémom bolo jedlo. Keď som ju doniesla mala cca 13 kg. Odhadla som, že dvakrát denne jej dám granulky o množstve misky z cottage. Veľké množstvo pre ňu bola už jedna miska denne. Jedlo z nej skoro okamžite išlo von. Takže som dávky len znižovala a znižovala aby som sa konečne dostala na optimum, ktoré je schopná v sebe udržať. A postupne som dávky začala zvyšovať. Veľmi pomaly. Do februára 2015 mala už 17 kg. Teraz si váhu drží a veterinár ju chváli, že má super postavu a je v úžasnej kondícií. Bohužiaľ má však niečo s črievkami. To sme objavili pri rontgene u veterinára (rontgen sme robili kvôli bedrám, chcela som mať istotu, že môžeme začať vkľude behať a skákať). Takže ju chovám na gastro granulách a hypoalergénnych odmenách.

Na ďalšiu podivnosť sme narazili pri hračkách. Nehcela ich. Žiadnu. Ani lietajúci tanier či loptičku. Ani nič na hryzenie a ani nič čo píska. Veterinár zhodnotil, že jej nikto zrejme  nič také nikdy nedal a pravdepodobne, keď si niečo našla tak to patrilo dieťaťu a hneď prišiel trest. Dnes má množstvo hračiek, z ktorých časť už pozná aj po mene, je neúnavná aportérka. Tanier a hlavne loptička sú jej srdiečku najbližšie.

Jej reakcie na krik, hluk, hrmot prípadne to, že ste nejako prudko dvihli ruku boli desivé. Stiahla sa do kúta, pocikala sa, uši a chvost si pritiahla k telu ešte silnejšie ak to bolo vôbec možné. Toto bolo zo všetkého asi najhoršie. Musím však povedať, že už veľmi dlho si necvrkla, z čoho mám veľkú radosť. Sem tam síce spraví zo seba malého blázna, ktorý sa tvári, že nie je prítomný. Tým chcem povedať, že si sadne do kúta, tvárou k stene a pozerá do rohu akoby ju za to platili.

Začiatky boli síce ťažké, ale som rada, že dnes vidím, že moja trpezlivosť stála za to. Loki robí obrovské pokroky.

Je hravá až divoká, niekedy začína byť už aj drzá. Konečne je taká aká mala byť od začiatku. Pri nej som sa naozaj učila trpezlivosti.

Keď sme si už na seba pomerne zvykli, robila som s ňou doma drobné cvičenia. Neskôr som sa rozhodla začať navštivovať cvičisko. Vybrala som si veľmi dobre. Cvičák SAR DA v Bratislave bol jednou z mojich najlepších investícii. Začali sme ho navštevovať 08.02.2015. Loki napredovala a napredovala a stále napreduje. Potom sme mali dlhšiu pauzu, pretože Lokine háranie bolo veľmi dlhé. No napriek tomu sme cvičili aj doma.

Stále verím, že sa dostanem do štádia, že budem mať vlastný cvičák, kde budú chodiť ľudia so svojimi miláčikmi :o)

A dnes môžem hrdo povedať, že sa nám podarilo úspešne zložiť skúšky SOP (skúška ovládateľnosti psa) - zložili sme ich 03.10.2015 (môžete si rozrátať ako rýchlo Loki napreduje). Prvé sme však neboli (dúfala som, že budeme), ale druhé miesto tiež nie je zlé :o) Medzi nami a prvým miestom bol len dvojbodový rozdiel.

Pomaly sa chystáme aj na agility. Ale výber cvičáku dobre zvažujem. Je veľmi dôležité kam začnete chodiť. Mala som možnosť vidieť aj mnoho ukážok zo základného tréningu a aj z agility - základný sme absolvovali v SAR DA (skvelá voľba) a agility som si ešte nevybrala, nenašla som nič čo by stálo za to. Ale aj to príde.

Zatiaľ sme si objednali nejaké drobnejšie prekážky z Brna, už sa ich nevieme dočkať. Verím, že náš príbeh bude len rásť a rásť :o)