Návrat k mojej rozprave o tolerancii
Vo februári 2017 som napísala článok, ktorému som dala názov "Rozprava o tolerancii".
Po nejakej dobe čo som sa presťahovala z môjho bytu do bytu kde bývame spolu s mojím partnerom a Loki, môžem povedať len toľko, že táto absolútna ľahostajnosť voči nepsíčkarom, ale aj voči iným psíčkarom je všade skoro rovnaká. Musím uznať, že v tejto mestskej časti sú naozaj dosť často osadené koše na exkrementy a vždy sú tam aj sáčky, možno dôsledkom toho mám aspoň pocit, že tu narážam na výrazne menej "hovienok zabudnutých v tráve a na chodníkoch". Čo by som povedala, že je super - aspoň jedna vec tu funguje lepšie. Aj keď je smutné to, že o tieto koše priam zakopávate na každom kroku, no aj tak nájdete na zemi nejaké to nemilé prekvapenie - a nie len v tráve, ale spokojne utešene to zvykne ležať aj v strede chodníka. Nedávno som si takýto "voňavý odkaz" na chodníku všimla v poslednej chvíli, vďaka Bohu, inak by som mala pedále v aute s rozhodne nezameniteľnou arómou.
Čo ale chcem skutočne povedať je to, že ako som už v predošlom článku spomínala - aj ja rada Loki pustím bez vodítka, ale viem, že ma vždy (zdôrazňujem VŽDY! ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ!) poslúchne a viem si ju privolať k sebe. Takže neobmedzujem žiadnych ľudí - či sa psov boja, neboja, milujú ich, alebo nenávidia. Proste keď behá na voľno a ide niekto okolo, privolám si ju, aby zbytočne nevznikol konflikt. Predstavte si ak sa niečoho bojíte a valí sa to priamo k Vám - nepríjemná predstava, nie? Nikto by z takej situácie rozhodne nebol nadšený... (ale to som už všetko spomínala v mojej rozprave o tolerancii) Rovnako, akonáhle zbadám psíka - akéhokoľvek od najmenšieho až po obra v ríši psov - zavolám si ju k sebe a cvaknem si ju na vodítko. Vždy sa snažím vyhnúť akémukoľvek konfliktu - ku šťastiu mi rozhodne nechýba.
Toto však nemôžem povedať o väčšine psíčkarov, na ktorých narážam (česť výnimkám). Väčšinu z tých, ktorých stretávam a majú psíka na voľno, ich roztomilý spoločník vôbec nepočúva. A čo je lepšie ako mať nevychovaného a neposlušného psa pusteného na voľno? Áno a vždy zbožňujem ako na mňa kričia "nebojte sa, on nič nespraví", super, teším sa, že on nič nespraví, ale myslíte si, že niekomu príde na rozum aj to, že ten ich možno nič nespraví, ale ten, ktorého majiteľ rýchlo chytil na vodítko resp. ho stále mal na vodítku a snaží sa s nám odísť od neposlušného psa, môže byť z iných psov nervózny a napokon ten môže byť tým, ktorý niečo spraví? Ale veď toto už netreba riešiť, no nie? (rovnako pridávam odvolávku na predošlý článok – všetko som to tam rozpísala)
A teraz si dovolím pristúpiť k pár konkrétnym príkladom (mená ľudí nepoznám, sú to náhodne stretnutí venčiaci v okolí nášho nového bydliska):
- Väčší pes stojaci pri aute, kde jeho majitelia vyberajú veci z kufra a psa si vôbec nevšímajú. Išli sme všetci traja spolu na večernú prechádzku. Kráčame po chodníku a z diaľky sme zbadali túto situáciu. Hovorím si „nevadí, prejdeme na druhú stranu“ no v tom som si uvedomila, že tento pes, ktorého majitelia ignorujú nás zbadal a dosť uprene na nás pozeral. Zašla som teda za auto, stále pozerajúc k tomuto neznámemu pomerne veľkému psovi (rozhodne bol väčší ako Loki – čosi ako Hovawart), ktorý sa za nami rozbehol. Samozrejme jeho majitelia si to vôbec nevšimli. Pustila som sa teda do behu aj ja s Loki a psovi sa do cesty postavil môj priateľ s krikom či si ho zavolajú a chytia. S Loki sme prebehli cez cestu, chodník a vyleteli sme po schodoch hore. Tento psík sa zastavil až za cestou – čiže majiteľom vôbec nevadilo, že bez dozoru vtrielil na cestu, kde ho mohlo aj niečo zraziť. Čo ma však zarazilo najviac bola reakcia pani majiteľky, ktorá si ho konečne chytila. Pýtala sa môjho priateľa či sa niečo stalo. Odpovedal jej v zmysle, že tiež sme vonku so psom, no máme ho na vodítku a dávame si na neho pozor a tento jej bez dozoru vybehol za nami. No ona pokračovala, že veď sa ale nič nestalo. Neskutočná reakcia! Čiže by to riešila až keby sa niečo stalo? A čo by sa malo stať? Dobehol by nás a potom? Mohol by zaútočiť na Loki, mohla by sa ho ona zľaknúť a zaútočiť na neho. Mohlo by teda prísť k úplne zbytočným zraneniam. Ale ona zhodnotila, že netreba robiť humbuk, že veď sa nič nestalo. Ľudia spamätajte sa – takýmto situáciám by sa dalo tak krásne predchádzať. Potom sa vždy cítim ako pako, že my máme niekoho stále napomínať. Ak Vám je ten Váš pes ukradnutý, tak ho niekomu (prosím prepáčte) ale darujte, niekomu komu ukradnutý nebude, niekomu kto sa o neho postará a kto ho vychová a kto bude chápať aj takéto veci a riešiť ich preventívne a nie až v prípade, že sa niečo stane. Ďakujem.
- Neďaleko máme milý podnik, kde môžeme chodievať aj so psíkom. Čomu sa veľmi tešíme, lebo je fajn môcť si počas prechádzky s Loki niekde na chvíľu sadnúť. Boli sme tam raz takto večer a vraciame sa domov. Nikde nikoho, Loki sme teda pustili nech si trochu pobehá. Zrazu sme zbadali dvoch psíkov – zrejme to boli kamoši (kokeršpaniel a druhý podobnej veľkosti). Zavolala som Loki k nohe a na postroj som jej pripla vodítko. Pokojne kráčame ďalej. Smerom od psíkov (boli od nás vzdialení snáď na 20 a viac metrov), samozrejme sme sem tam na nich hodili očko aby sme mali istotu. No samozrejme čo sa nestalo. Obaja sa pustili za nami. Kričíme na majiteľov aby si ich zavolali, žiadna spätná reakcia. Po chvíli možno nejaké zavolanie mena a písknutie. No ani jeden zo psov nereaguje. Blížia sa veľkou rýchlosťou. Loki sa naježila. Bolo mi evidentné, že táto situácia sa jej nepáči (či už bola nervózna z nich, ale z toho, že som bola nervózna ja, je úplne jedno). Skúšame to viackrát – kričíme na majiteľov aby si ich zavolali, chytili, zobrali, proste niečo. Dobehol nás prvý. Začal šťuchať Loki do zadku, čo sa jej už vôbec neáčilo. Videla som ako vycerila zuby, ale psíka to neodradilo, v poslednej chvíli som ju chytila za postroj, aby neprišlo k bitke. Takto sa striedali obaja. Jej vrčanie, naježenie a cerenie zubov ich vôbec neodrádzalo. Majitelia stále nič. Priateľ na nich už priam vrieskal. Nič. Vzala som Loki na ruky a pobehla ďalej, priateľ sa psov snažil zastrašiť a stále kričal na majiteľov. Nebudem klamať, že im napokon, keď sa konečne rozhodli si svojich psov chytiť, celkom slušne vynadal. Ako som už spomenula či už bola nervózna z tých psov, alebo zo mňa, to je jedno, prosili sme majiteľov, ktorí si nedokázali svojich psov zavolať a pôsobili voči nim dosť ľahostajne. Viem, že keďže proti nám bežali dvaja, mohla to vnímať aj ako útok svorky z čoho mohla byť skutočne podráždená. Ľudia, je naozaj taký veľký problém dokázať si ovládať vlastného psa? Alebo ak ho neovládam tak ho mať na vodítku – ak chcete aby nebol len na metrovom, prosím, existujú flexi vodítka a stopovačky. Ale nestresujte takto ostatných ľudí a psov. Ďakujem.
- Rovnako spomeniem tento podnik. Blíži sa leto a vonku je príjemne, ešte žiadne extrémne teploty. Sedíme na terase. Rozprávame sa, každý raz za čas pohladká Loki a prihovorí sa jej. Vieme, že táto naša kráska by tam bola najradšej pustená na voľno a prešla všetky stoly aby ju každý pohladil. Vzhľadom k tomu, že chceme byť ohľaduplní k ostatným ľuďom, zostáva na vodítku a pekne pri nás. Sme vďační za to, že tam s ňou môžeme chodiť a nechceme si to pokaziť. Zrazu sa z niekadiaľ zjavil malý, biely psík. Vyzeral ako vystrihnutý z obláčika. Bez vodítka, len tak sám. „Komu patrí?“ pýtame sa naokolo, žiadna reakcia. Samozrejme, že najviac prejaví záujem ísť k Loki. Viem, že moje reakcie pri nej sú už často prehnané. Viem, že keď bola na voľno s každým psom sa hrala, dokonca aj keď jej jeden pohrýzol stehno, alebo keď ju napadol pes na cvičáku agility (tiež som spomínala v minulých článkoch). No možno potom čo som s ňou zažívala pri Nymérii a všetkých týchto skúsenostiach som začala nejakým spôsobom pri nej panikáriť a nechcem aby sa zbytočne približovala k iným psom. Nechcem aby sa stalo niečo jej a ani druhému psovi. Priateľ sa stále pýta, že komu patrí tento malý psík. Stále nič. Skúšame na neho „heš“ „ideš“ a tlesknutie, ale evidentne mu je to jedno. Postavila som sa a prešla s Loki ďalej, konečne sa z druhej časti terasy, spoza stromčekov zjavil pán „tu si...“. „To je Váš psík?“ bola naša reakcia. Pán prikývol, myslel si, že sa nám páči a chceme ho pohladkať, keď sa naň pýtame. Asi nečakal, že mu oznámime, že my sme tu tiež so psom. Zbadal Loki a pýtal sa, že či začali vystrájať. Tak sme mu vysvetlili, že nie, nezačali, ale že nevieme zaručiť 100% reakciu a že preto ju v podniku máme na vodítku a že by tak mohol spraviť aj on, prípadne by aspoň mohol mať svojho štvornohého kamoša na očiach.
Mohla by som tých príbehov napísať oveľa viac, ale myslím si, že to nie je potrebné, myslím si, že každý jeden človek pochopí čo som tým chcela povedať, alebo dobre spomeniem ešte posledný, ten je síce z nášho bývalého bydliska, ale končí neskutočne:
Boli sme sa s kamarátkou prejsť s Loki. Nosila nám paličku, pomedzi to sme sa rozprávali, jednoducho príjemný výlet. V diaľke sme videli nejakého psíka pobehovať. No tento sa zrazu začal približovať. No nič tak som zavelila, že stačilo a ide sa domov. Loku som pripla na vodítko a rýchlym krokom sme išli od psíka. V pozadí som počula majiteľku ako zúfalo na neho volá, obzrela som sa a on sa stále približoval k nám, ani len náznakom sa neotočil na svoju zúfalú paničku. Tak som pridala do kroku. Na čo majiteľka spustila úplný rev. Kamarátka ma oslovila s tým, že majiteľka na nás kričí aby sme zastali. Zanadávala som. No zastavila som. Chytila som postroj za úchyt pre každý prípad. Konečne po hodnej chvíli majiteľka dobehla a jej neposlušného haranta si dala na vodítko. Fajn, čakala som poďakovanie, že sme zastali aj keď bolo evidentné, že sme z tade chceli zdrhnúť. No miesto slov vďaky sa mi dostalo poriadneho vynadania. Z majiteľky sršali hromy-blesky, že či som sprostá a že či nevidím, že jej pes ide za tým mojím a ona ho nevie privolať a ja ešte pridám do kroku. Či sa mi to zdá normálne atď. atď. S prepáčením, ale moja huba dokorán, mala som chvíľu pocit, že to nemôže táto žena myslieť vážne. No fajn, nedalo mi to: „Zbadali sme Vás a tak som si svojho psa zavolala, ten prišiel na prvý povel, dala som si ju na vodítko a snažila sa odísť a predísť tak akémukoľvek konfliktu! Nenormálne sa mi zdá to, že si pustíte psa na voľno a on Vás vôbec nepočúva! Nepríde za Vami, keď ho voláte! A úplne nenormálne je už to, že mne vynadáte za to, že som so svojim psom chcela odísť! Vycvičte si ho, potom ho púšťajte! Dovidenia!“ s týmto sme odkráčali preč. Počula som, že pani ešte niečo nadáva, ale bolo mi to jedno. Nech si má svoju pravdu, ale ak to mieni robiť takto ďalej, psík jej do rúk nepatrí. Raz narazí na niekoho, kto bude mať veľkého, silného psa, ktorý sa nebude chcieť hrať, potom možno pochopí prečo by bolo fajn, keby jej psík poslúchal, no ale to už bude neskoro...
Verím, že každý chápe, čo som týmito príbehmi chcela povedať.
Áno som si vedomá, že mojim správaním, tak trochu spôsobujem Loki, že už nie je tak socializovaná ako bola. Len bohužiaľ zlé skúsenosti spôsobili to, že to mám takto v hlave pocukané. Ale zase musím povedať, že pri psoch, ktorých poznám nemám žiadny problém. Nemá problém s malou yorkinou mojej mamky, s kamarátovými chrtmi, s rozkošným krížencom, rodičov môjho drahého a ani s jackom russelom, ktorý patrí jeho bratovi. Môžete ma kľudne odsudzovať za to, že ju „desocializujem“ a pod. Ale prosím všetkých aby sa zamysleli, či sa nesprávajú tak ako tí v mojich spomienkach. Je to neohľaduplné a nevhodné... začnime zmenu od seba, začnime byť ohľaduplní k sebe navzájom...bude to skvelá zmena :o) ďakujem